Dan Drápal: O umieraní

 

Kedysi dávno, začiatkom osemdesiatych rokov, som čítal v jednej nemeckej knižke o modlitbe – autora i názov knižky som zabudol – zaujímavý príbeh. Istá sedliačka, bezdetná vdova, sa obrátila na sedliaka z dediny s prosbou, aby ju nechal pri sebe dožiť. Ak by súhlasil, vzdala by sa svojho domčeka a svojich políčok v jeho prospech. Sedliak ju odmietol s odôvodnením, že by tu mohla žiť ešte mnoho rokov a on by na ňu musel vynaložiť viac prostriedkov, než za koľko by mohol speňažiť jej majetok.

Ona dedinská žena mu povedala, že sa mýli, pretože ona vie, ako dlho tu ešte asi bude, ale nijako ho neprehovárala. Nakoniec ju k sebe vzal iný sused z dediny. O niekoľko rokov neskôr rodine, v ktorej žila, oznámila, že čoskoro zomrie. Upratala všetky svoje veci a jednej noci skutočne zomrela – vo všetkej tichosti a pokojne.

Po svojom nástupe do služby som sa veľa tešil na svadby a desil som sa pohrebov. Netrvalo ale dlho a prestal som sa pohrebov báť. A musím povedať, že máločo posilňovalo moju vieru v Boha toľko ako skutočnosť, že som videl odchádzať ľudí, ktorí mali vzťah k Bohu, aj ľudí, ktorí síce boli formálnymi členmi cirkvi, však vzťah k Bohu nemali.

Smútočné zhromaždenia v krematóriu vtedy trvalo len dvadsať minút. V pol a v celú sa začínalo vo veľkej sále, vo štvrť a vo trištvrte v malom. Účastníci predchádzajúceho obradu museli vypratať pole, účastníci nového naplnili sálu, začala hrať hudba … Kázanie mohlo trvať tak 7 – 8 minút.

Okrem obradníka, ktorý v krematóriu slúžil, som bol často jediný, kto stál čelom ku všetkým ľuďom, ktorí sa prišli so zosnulým rozlúčiť. Po čase som si všimol, že sa dajú rozdeliť do dvoch alebo troch kategórií.

Ak zosnulý bol veriaci človek a ak mal nejakých veriacich príbuzných či známych, vyskytla sa na pohrebe kategória radostných ľudí, ktorí síce v tej chvíli tiež pociťovali zármutok nad odchodom blízkeho človeka, neboli však zúfalí. Ak ich bolo viac, smútočný obrad nadobúdal na slávnostnosti a dokonca akejsi slávy.

Na niektorých pohreboch táto kategória úplne chýbala. Ďalšou kategóriou boli pozostalí, ktorí zosnulého milovali, ale nádej v Bohu nemali. Títo ľudia boli často zúfalí a vlastne nebolo nič, čím by ich ktokoľvek mohol v danej chvíli utešiť.

Konečne tretiu kategóriu tvorili susedia z ulice, spolupracovníci zo zamestnania, vzdialenejší príbuzní. Zdalo sa mi, že títo ľudia spravidla prežívajú veľké rozpaky. Smrť sa im pripomenula, a oni akoby to považovali za čosi nepatričné. Na smrť sa nepripravovali, a teda neboli pripravení na stretnutie s ňou. Možno si to niektorí v tú chvíľu uvedomili. Snáď sa niektorých z nich aj dotkli slová kázne a začali Boha hľadať.

Vrátim sa k úvodnému príbehu. Veľa som o tej modliacej sa dedinskej žene premýšľal. Zhruba od tej doby sa modlím sám za seba i za všetkých svojich blízkych, za ktorých sa modlievam pravidelne, aby náš odchod z tohto života bol požehnaný. Aby sme neboli dlho druhým na obtiaž, aby sme až do konca zachovali jasnú myseľ, a aby sme pri odchádzaní vnímali Božiu blízkosť.

Bol som rád, že týmto spôsobom mohla odísť pred nedávnom moja mamička. Pochopiteľne aj za ňu som sa v uvedenom zmysle modlil, a viem, že v rovnakom duchu sa modlila aj ona sama.

Maminkino odchádzanie trvalo zhruba päť dní. To bola doba, keď už len s ťažkosťami reagovala na naše slová a kedy na nás bola vo všetkom cele odkázaná. Nebudem tajiť, že štvrtý a piaty deň mi bolo veľa úzko. V onom stave medzi životom a smrťou mohla zotrvávať týždne, mesiace, ba i roky. Zvládnem to? Zvládneme to s bratom a ďalšími príbuznými? Taktiež mi nijako nepridalo, že som niekoľko nocí poriadne nespal. Teraz s odstupom viem, že mi tým Pán Boh pripomenul, ako veľmi sme závislí na našom tele. Po niekoľkých nociach s krátkym prerušovaným spánkom sa človeku horšie premýšľa – a nebudem tajiť, že aj horšie modlí. Hoci som nepochyboval o pravdivosti Božieho slova a o Božej milosti.

Rozlúčka v Braníckom evanjelickom kostolíku, kam mamička chodila tuším 44 rokov, ani nechcem nazývať smútočným. Bolo slávnostné, bolo nádejné, bolo plné vďačnosti. Keď sme potom – už v užšom rodinnom kruhu – sedeli v reštaurácii, konštatovala moja švagriná, že sme v pravý čas záchranku zavolali (to bolo na začiatku ťažkostí, na Boží Hod vianočný, ale ešte toho dňa večer mamičku priviezli naspäť), takže mamička mohla zostať doma a nemusela byť sama niekde v nemocnici alebo v podobnom zariadení. Áno, tých päť dní bolo – prinajmenšom pre mňa – dosť krušných, ale čo je to z hľadiska ľudského života, nieto z hľadiska večnosti!

Hlavný dôvod, prečo toto všetko píšem, je, že chcem vydať svedectvo o modlitbe za náš odchod z tohto života. Takto som to prežil. Modlil som sa tak veľa rokov, a Božie slovo sa naplnilo: nestretol nás skúška nad ľudské sily (1. Korintským 10,13) a Boh vypočul naše modlitby, a to je spôsob mamičkinej smrti. Mamička rozhodne nebola dokonalá, ale prežila plodný, naplnený život, a prežila ho s Bohom. Odchádzala zmierená s Bohom a verím, že aj zmierená so všetkými ľuďmi.

Na už spomínaný Boží hod sa už tradične zišla celá naša rodina. A tentokrát môžem slovo celá napísať bez rozpakov. O predchádzajúcich Vianociach spravidla niekto chýbal – dvakrát bol brat s časťou rodiny za veľkou mlákou, inokedy chýbala niektorá z mojich dcér, ale tentoraz … Boli tam všetci, celkom tridsať ľudí. Naše deti, naše vnúčatá, partneri našich detí … Človek si spomenie na to miesto z Žalmov, kde sa píše o „šípoch v ruke udatného“. Len mamička bola to popoludnie v nemocnici. Avšak ten deň večer ešte všetko vnímala – a radovala sa zo svojej početnej rodiny.

 

Autor: Dan Drápal je teológ a publicista

Foto: wikimedia commons

Kategórie Komentáre

Nechať odkaz

Tvoja emailová adresa nebude zverejnená